Štefan Klubert sa narodil 17. novembra 1919 v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1925 - 1930 navštevoval základnú školu v Spišskej Novej Vsi. Potom študoval na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a v Rožňave, kde 1. júna 1938 zmaturoval.

Teológiu absolvoval na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Za kňaza pre Spišskú diecézu bol vysvätený 13. júna 1943 v Katedrále sv. Martina spišským biskupom Jánom Vojtaššákom.

V rokoch 1943 - 1946 bol kaplánom v Kežmarku. Už počas svojej prvej kaplánky bol známy ako pokrokový a protifašisticky zmýšľajúci duchovný. Za tento postoj musel zniesť viacero vyhrážok. Keď v jednej kázni ostro odsúdil arizátorov, udali ho vtedajším úradom.

Nesmierne túžil stať sa misionárom a využiť aj svoje jazykové nadanie. Chcel odísť na misie všestranne, kvalitne pripravený, preto sa rozhodol vyštudovať po teológii aj medicínu. V roku 1945 sa s tichým súhlasom biskupa Jána Vojtaššáka prihlásil na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Bol prijatý na diaľkové štúdium, ale externe sa medicína mohla študovať iba prvé dva ročníky. Potom musel poslucháč prestúpiť na dennú formu. Pre Štefana Kluberta prípadné pokračovanie v dennom štúdiu medicíny znamenalo byť mimo pastorácie štyri roky, s čím nemohol súhlasiť diecézny biskup. V roku 1946 preložil Štefana Kluberta za kaplána do Popradu.
V tom istom roku, po dvoch mesiacoch, bol preložený za kaplána do Zubrohlavy na Orave, aby upustil od študijných ambícií a venoval sa výlučne pastoračnej službe. Napriek tomu jeho túžba po medicíne nezoslabla. Roku 1947 predsa len odišiel svojvoľne z kaplánskeho miesta v Zubrohlave na denné štúdium medicíny. Počas svojich štúdií v Bratislave, od odchodu zo Zubrohlavy, viedol bezúhonný kňazský a ľudský život. Nemohol sa zlomiť ťažkou situáciou, ktorú si zavinil sám, ale snažil sa, aby svojím prístupom k ľudom, k trpiacim, k svojim kolegom vydával svedectvo príkladného dušpastierstva.

Biskupský úrad vrátil Štefanovi Klubertovi odňaté fakulty (facultas celebrandi et facultas exuricundi actus cuius cuiunque iurusdictionis). V liste zo 14. mája 1948 biskup Ján Vojtaššák odporučil Štefanovi Klubertovi, aby požiadal jurisdikciu a povolenie pre kňazské účinkovanie aj od Biskupského úradu v Trnave.

Štefan Klubert bol rád, že sa táto nepríjemná okolnosť vyriešila. Jeho predstaveným sa stal trnavský apoštolský administrátor Dr. Ambróz Lazík, ktorý vymenoval Kluberta za nemocničného duchovného. Mnohí lekári z tých čias, napríklad Anton Kapasný, Ján Stolina, Ladislav Ivičič a ďalší na túto etapu Klubertovho života spomínajú s úctou i vďakou.

Klubert sa dlho z návratu do kňazskej služby netešil. Na začiatku 50-tych rokov komunistický režim začal otvorenú perzekúciu náboženského života, veriacich a duchovenstva. Po deviatich semestroch štúdia medicíny bol Klubert z politických dôvodov vylúčený z fakulty. Naviac sa ocitol vo veľmi nebezpečnej osobnej situácií. V roku 1949 príslušníci vtedajšieho vojenského obranného spravodajstva obvinili jeho švagra Pavla Kalinaya, ktorý bol policajným dôstojníkom, zo spolupráce s cudzinou a zo špionáže. Obžalovaný informoval kňazov o akciách, ktoré sa proti nim pripravovali. Spolu s Kalinayom zatkli aj Štefana Kluberta a postavili pred súd. Strážmajstra Pavla Kalinaya odsúdili na smrť a popravili.

Hoci bol Štefan Klubert v skupine dvadsiatich obvinených v procese s Bernardom Jaškom a Pavlom Kalinayom, nedokázali mu obvinenia z protištátnej činnosti. Senát Krajského súdu v Bratislave ho oslobodil.

Štefana Kluberta navzdory oslobodzujúcemu verdiktu internovali do tábora nútených prác v Novákoch. Potom musel nastúpiť ako murár k pomocným technickým práporom v Ilave a v Trenčíne.

Deväť semestrov medicíny využil Štefan Klubert v praxi. Pomohol príbuznej jedného z dozorcov. Kápo sa chcel odvďačiť a ponúkol Klubertovi preradenie na táborovú ošetrovňu. Podmienkou však bolo ovládanie ruštiny. Jazykovo disponovaný Klubert však práve túto reč bytostne neznášal. Na skúškach, ktoré boli podmienkou nástupu za ošetrovateľa, mal preložiť sovietsku hymnu. Strofu "ot pobedy k pobede" nepreložil ako víťazstva k víťazstvu, ale od biedy do biedy... Namiesto sľubnej kariéry ošetrovateľa vyfasoval zvýšenie trestu. Bol preradený z Ilavy do koncentračného tábora kňazov v Močenku a strávil v ňom viac než rok.

Po prepustení na slobodu sa 1.apríla 1952 stal kaplánom v rodnej Spišskej Novej Vsi a ešte v tom istom roku od 1. júla správcom farnosti v Ľubici. Ale pôsobil tu iba deväť mesiacov.

Z Ľubice sa viac menej nútene dostal do Levoče. Vtedajší levočský dekan a farár Dominik Novotný musel na zásah štátnej správy odísť. Štefanovi Klubertovi predložil ponuku: buď nastúpi do Levoče, alebo do basy. Na slávnosť Zvestovania Pána 25. marca 1953 nastúpil za správcu farnosti do Levoče. Štefan Klubert sa domnieval, že jeho levočská anabáza nebude trvať príliš dlho. V tých časoch nebývalo zvykom, aby štátne úrady nechávali duchovných v jednej farnosti dlhší čas. Napokon však v Levoči pôsobil rovných 33 rokov, vrátane času dubčekovského odmäku 1968 – 1969. Bol vysokovzdelaným, mravným, rozvážnym a vnútorne vyrovnaným mužom – kňazom na svojom mieste. Vďaka týmto charizmám dokázal sa všetkou cťou obstáť v ťažkých časoch normalizácie. Bol vzorom kňaza, človeka, naplneného opravdivou evanjeliovou láskou ku všetkým spolubratom v dekanáte, k svojim kaplánom, ktorých sa za jeho pôsobenia v Levoči vystriedalo 32. Rovnaký vzťah si vytvoril aj k svojim farníkom.

Bol vymenovaný za vicearchidiakona a od roku 1975 až do svojej smrti 31. mája 1986 zastával funkciu okresného dekana spišskonovoveského dekanátu. Štefan Klubert bol nesmierne oddaný Cirkvi. Nekonečne miloval Boha i matku Cirkev. Vysluhovanie sviatosti, celebrovania svätých omší nikdy nepraktizoval formálne, ale hlbokým duchovným ponorom. Bol mimoriadne rozhľadeným človekom. Často používal príklady, prirovnania, epizódy z rôznych oblastí života (lekárske prostredie, hudba a šport). Sledoval spoločenské dianie, čítal hodnotnú literatúru, hľadal v domácich i cudzojazyčných knihách myšlienky, ktorými veľmi pôsobivo vysvetľoval podstatu duchovného života, kresťanských hodnôt a viery. Po svätej omši často kľačal pred svätostánkom, kde ďakoval a prosil za hojnosť posily pre seba i pre svojich veriacich. Denne sedával v spovednici a s veľkou trpezlivosťou rozdával duchovnú útechu. Aj pre hriešnikov vždy našiel pochopenie a láskavé slovo. Jeho myšlienka mala neobyčajnú silu. Do kňazskej služby vnášal ducha Druhého vatikánskeho koncilu – priblíženie sa k veriacemu človeku. Snažil sa rešpektovať a uplatňovať nariadenia koncilových konštitúcií. Konštitúcia Dei Verbum o Božom slove našla v pastoračnej praxi Š. Kluberta celostné uplatnenie. Ani jedna svätá omša, ani jedno vyslúženie sviatosti či sväteniny neponechal bez hlásania Božieho slova. V duchu konštitúcie Sacrosanctum Concilium sa snažil precízne vnášať nové prvky do liturgie tak, aby boli blízke každému človeku. A k tomu viedol svojich kaplánov, kňazov z dekanátu aj širokého okolia. Kňazi prijímali jeho dobre mienené slová, jeho chápanie koncilu. Niektorí ale Štefanovi Klubertovi vyčítali, že v Chráme sv. Jakuba nemá oltár „versus populi“ - tvárou k ľudu. Štefan Klubert vysvetľoval, že je to z úcty k veľkolepému dielu, najvyššiemu gotickému oltáru na svete z dielne Majstra Pavla z Levoče. Dlhé roky pracoval v Liturgickej komisii Spišskej diecézy, kde viedol estetickú subkomisiu. Bolo praxou v našej diecézy, že správca farnosti pred začatím opravy kostola, oltára, sochy či obrazu požiadal biskupský úrad o vyslanie liturgickej komisie ako poradenského orgánu. A práve túto úlohu zveril ordinárom diecézy Štefanovi Klubertovi a Jánovi Magovi, ktorí sa sakrálnemu umeniu nielen venovali, ale mu aj naviac rozumeli. Správca farnosti, ktorý postupoval podľa ich pokynov, nikdy nezničil vzácne dielo, ani sa nedostal do rozporu s ústavom ochrany pamiatok. Namáhavou, ale neoceniteľnou službou pomáhal Štefan Klubert mnohým kňazom. Okrem náboženského umenia ho veľmi zaujímala príroda, v ktorej si vedel oddýchnuť, načerpať nové duševné i telesné sily. Tu nachádzal inšpiráciu k meditáciám, ktoré stvárnil v kázňach, príhovoroch, duchovných cvičeniach a pri rôznych príležitostiach. Často mával v rukách neodmysliteľný fotoaparát. Zachytával prírodné javy, kvety, ale aj ľudí pri práci a najmä umelecké pamiatky. Jeho láska k Bohu a k Cirkvi sa prejavovala aj starostlivosťou o Božie chrámy. Počas svojho pôsobenia v Levoči prejavil svoju lásku k umeniu a vynaložil veľké úsilie na reštaurovanie hlavného oltára v Chráme sv. Jakuba, v ktorom pokračoval po svojom predchodcovi. Hlavný oltár, pochádzajúci z dielne Majstra Pavla z Levoče z roku 1517, je najvyšším krídlovým gotickým oltárom na svete: vysoký 18 metrov a 62 centimetrov. Tento unikátny klenot reštaurovali v rokoch 1952 – 1954 bratia Kotrbovci z Brna. Štefan Klubert však pokračoval v zveľaďovaní interiéru Chrámu sv. Jakuba: zväčša bratia Kotrbovci, ku ktorým sa pridali Heřman, Riccottiová, Darolová a Spoločníková, postupne zrenovovali oltár sv. Jánov (1954), oltár Narodenia Pána, barokové retabulum pre skupinu Narodenia, Korvínovský oltár, kalváriu na Korvínovskom oratóriu, Buchvalderov epitaf, oltár sv. Kataríny, gotické a senátorské lavice, oltár sv. Anny. Nasledovalo odkrytie a reštaurovanie renesančnej freskovej výzdoby pod chórom, šusterskej empory a mnohých iných pamiatok, ktoré boli aspoň čiastočne zreštaurované alebo zakonzervované.

Štefanovi Klubertovi patrí vďaka za obnovenie, ba záchranu viacerých sakrálnych skvostov. Vďaka svojim encyklopedickým vedomostiam z umenovedy dokázal presvedčiť kompetentné pamiatkarske inštitúcie, aby investovali práve do levočského národného a pravdaže i cirkevného dedičstva.

Štefan Klubert veľmi miloval Božiu Matku a Mariánsku horu. Podieľal sa na príprave i priebehu 33 pútí. Celý život zasvätil Bohu, Cirkvi, kňazom a ľudom, o ktorých sa otcovsky staral. Vo svojom úsilí sa opieral o silnú ochranu Panny Márie. Štefan Klubert má najväčšiu zásluhu na tom, že púte na levočskú horu neprestali, na rozdiel od iných slovenských miest, ani v čase najtuhšej ateizátorskej normalizácie. Napriek nevýslovným ťažkostiam, problémom a vyhrážkam ich každoročne starostlivo pripravoval. Osvedčil sa ako dobrý stratég; dokázal pripraviť púte tak, aby boli napriek všetkým prekážkam príťažlivé pre mládež aj dospelých. Po celý čas svojho levočského kňazského účinkovania nesmierne túžil vybudovať z Mariánskej hory veľkolepé pútnické centrum, aké sú inde vo svete. Štátne orgány, ktoré vykonávali dozor nad cirkvami, mu nedovolili urobiť cestu pre pútnikov i kňazov. Štefan Klubert však umne zúročil aspoň krátke medziobdobie uvoľnenejších politických pomerov na sklonku šesťdesiatich rokov minulého storočia, počas Pražskej jari. Dal opraviť kostol zvonku i vymaľovať zvnútra. Pútnický areál chcel zveľadiť podľa zámyslov niekdajšieho levočského farára, kanonika Jozefa Vojtasa a spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Ibaže totalitný systém neumožňoval Klubertovi uskutočniť ani zlomok jeho plánov.Komunistická moc ignorovala korektné pravidlá v dekréte o povýšení pútnického kostola na baziliku minor. Štefanovi Klubertovi nastali ťažké časy, pretože arogancia štátnych úradníkov sa stupňovala. Zložité a nepríjemné rokovania s funkcionármi pre veci cirkevné levočského dekana čoraz väčšmi fyzicky aj duševne vyčerpávali. V niektorých momentoch sa mu zdalo, že situácia je horšia ako v rokoch nástupu normalizácie. Toto ťažké obdobie s veľkou pravdepodobnosťou neblaho prispievalo k predčasnému odchodu Štefana Kluberta do večnosti. Levočský dekan vystavil svoju hodnotovú hierarchiu a kňazské účinkovanie na pastorácií. Svojou nadprirodzenou inteligenciou vedel veľmi dobre analyzovať spoločenské pomery. Systematicky sa zaoberal úlohou kňazov v ťažkých podmienkach normalizačného obdobia. Usiloval sa naznačiť cestu, po ktorej mali duchovní kráčať a dospievať k svojmu maximálnemu pastoračnému rastu. Rokmi sa vypracoval na vynikajúceho exercitátora. Vynikal bystrosťou ducha, skúmal celospoločenské procesy a ich pozitívny či negatívny vplyv na kňazstvo. Týmto darom Boh obohatil osobnosť Štefana Kluberta a každého, kto sa s ním stretol. Výnimočné človečie, pastoračné, intelektuálne i teologické kvality levočského dekana ocenila aj cirkevná hierarchia a poverila ho poskytovaním exercícií kňazom nielen zo Spišskej, ale aj Rožňavy a Banskobystrickej diecézy. Štefan Klubert bol vo svojich duchovných cvičeniach presvedčivý, konkrétny a aktuálny. Nevyhýbal sa ani háklivým otázkam kňazského života. Išiel na koreň veci, nastavoval spolubratom zrkadlo spytovania svedomia. Nabádal ich k úvahám nad takými záhybmi vnútra, na ktoré by sme sami neprišli. Nič neprikrášľoval ani nezveličoval. V najhlbšom jadre bol človekom jemným až mimoriadne citlivým. Ak kritizoval duchovenstvo, tak nikdy nie s úmyslom ublížiť spolubratovi, ponížiť ho. Poznal však hranicu kompromisu, ktorú nikdy neprekročil. Trebárs v charakteristike komunistickej ideológie bol nezmieriteľný a patrične kritický. Napriek relatívne uzatvorenému okruhu účastníkov duchovných kňazských cvičení prenikli referencie o Klubertových postojoch k režimu na „patričné miesta“ a skvelý exercitátor musel v roku 1983 s prednáškami na duchovných cvičeniach skončiť... Po smrti kapitulárneho vikára Dr. Jozefa Ligoša si biskup Jozef Feranec vybral za nového vikára Spišskej diecézy Štefana Kluberta. Zo dňa na deň sa situácia radikálne zmenila a z Klubertovho vymenovania zišlo - dodnes sa nevie, prečo...

Levočský dekan mal vysoký kredit i za hranicami bývalého Československa. Často ho vyhľadávali významné kultúrne osobnosti prechádzajúce Levočou. Mohli s ním rozprávať po nemecky, maďarsky, francúzsky či latinsky. Len čo zahraniční hostia odišli z fary, vzápätí za nimi vošli príslušníci štátnej bezpečnosti. Podozrievali dekana z protištátnej činnosti. Svoju ostražitosť prejavili stranícke, štátne i bezpečnostné orgány veľmi nešťastne, ba nechutne dokonca vo chvíľach, keď Štefan Klubert spočíval na katafalku. Politicko-úradnícka mašinéria priam na počkanie vyrábala neskutočné obštrukcie, aby zabránila kňazom, bohoslovcom a tisícom veriacich rozlúčiť sa s milovaným dekanom tam, kde zosnulý srdcom aj bytosťou výsostne patril: v Chráme sv. Jakuba. Dva dni trvali zložité vyjednávania medzi biskupským úradom a straníckymi inštitúciami o podobe pohrebných úradov. Našťastie si vedúci tajomník OV KSS v Spišskej Novej Vsi Ing. Albert Fabián zachoval súdnosť i rozvahu. Pochopil, akú vzácnu osobnosť nielen Spiš, veriaci, ale celé Slovensko v Štefanovi Klubertovi stratilo a vydal písomnú inštrukciu, aby boli telesné pozostatky zosnulého dekana vystavené v levočskom farskom chráme.

Posledné narodeniny Štefana Kluberta

Pápež Ján Pavol II. Vyhlásil rok 1985 za jubilejný na počesť 1100. Výročia smrti sv. Metoda, jedného z dvoch solúnskych bratov. Podľa rozhodnutia vtedajšieho ordinára Spišskej diecézy sa tento významný rok slávil najprv v jednotlivých sídlach dekanátov a vyvrcholil v Katedrále sv. Martina. Dekansky deň v Levoči sa slávi 17. novembra 1984. Tento dátum sa zhodoval s krásnym životným jubileom levočského dekana Štefana Kluberta, ktorý si pripomenul 65. narodeniny. Bola to príležitosť, aby jeho kňazskí spolubratia vyjadrili dobrožičlivé vinše svojmu duchovnému otcovi. Pochopiteľne, ordinár Štefan Gargaj si považoval za česť prihovoriť sa oslávencovi. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa toto široké kňazské spoločenstvo úprimne raduje s oslávencom poslednýkrát...

Odchod do večnosti

Zdravotný stav Štefana Kluberta sa po veľkonočných sviatkoch 1986 veľmi skomplikoval. V krátkom časovom slede dostal dva infarkty: prvý doma, druhý, oveľa nebezpečnejší, na lôžku interného oddelenia levočskej nemocnice. Hoci lekári a zdravotnícky personál robili všetko, čo bolo v ich silách, srdce Štefana Kluberta napriek nesmiernej obetavosti zdravotníkov dotĺklo. Zomrel 31. mája 1986, keď sa vo svete slávi sviatok Navštívenia Panny Márie. Tento dátum symbolicky naznačoval, že si ho Božia Matka v ten deň svojej oslavy vyzvala k sebe sa jeho dlhoročnú službu. Práve v tento deň mal Štefan Klubert predniesť hlavný referát k jubilejnému roku Spiskej diecézy zasvätenému Eucharistii. Slávnosť sa uskutočnila na počesť 60. Výročia diecézneho eucharistického kongresu zvolaného roku 1926 biskupom Jánom Vojtaššákom do Levoče. Hospitalizovaného Š. Kluberta na sympóziu zastúpil Ľudovít Jankuliak. Len čo sa ujal slova, prišla do Spišskej Kapitule telefonická správa o úmrtí levočského dekana. Kňazský spevokol pod vedením pátra Štefana Olosa, účinkujúci na tejto slávnosti, zaspieval pieseň: Ten, kto býva v chráme...Dátum pohrebných obradov a zádušnej sv. omše za Štefana Kluberta bol stanovený na stredu 4. júla 1986 o desiatej hodine v Chráme sv. Jakuba. Vzhľadom na postavenie zosnulého hodnostára organizoval poslednú rozlúčku biskupský úrad. Administrátor Štefan Gargaj poveril prípravou tajomníka Františka Dlugoša. V utorok 3. júna sa so Štefanom Klubertom lúčili jeho kapláni a všetci žijúci kňazi diecézy. Nechýbal medzi nimi Dobranský, ktorý ešte v to istom roku nasledoval svojho dekana do večnosti... Keď sa na Mariánskej hore začínala odpustová slávnosť a Mons. Michal Kľučár začínal celebrovať večernú sv. omšu o 19. hodine, prišla správa o úmrtí kňaza Pavla Dobranského, najobľúbenejšieho kaplána Štefana Kluberta.

V stredu 4. júna 1986 sa do Chrámu sv. Jakuba prišlo so Štefanom Klubertom rozlúčiť takmer 400 kňazov z celého Slovenska na čele s vtedajším ordinárom Spišskej diecézy – kapitulným vikárom Štefanom Garajom, ktorý vykonal pohrebné obrady a slúžil zádušnú sv. omšu. V chráme nebol výlučne katolíci, ale aj ľudia iných vierovyznaní, dokonca i neveriaci. Štefan Klubert svojou ľudskou aj kňazskou charizmou oslovoval všetkých ľudí bez rozdielu. Svojimi mravnými aj intelektovými kvalitami, no najmä vrodenou skromnosťou a prívetivosťou imponoval mnohým farníkom aj obyvateľom Levoče či regiónu Spiša. Preto účastníci tejto omše nedbali na možné pronlémy a prišli sa rozlúčiť s výnimočným mužom viery, pokory a duchovného života. Štefan Klubert je pochovaný v rodnej Spišskej Novej Vsi, v hrobe vedľa svojich rodičov, ktorí tiež kus svojho života prežili s ním na levočskej fare a otec ako príležitostný sprievodca turistov v Chráme sv. Jakuba. Onedlho do rodinnej hrobky pochovali jedinú sestru Kláru, vdovu po popravenom Pavlovi Kalinayovi. Po smrti rodičov bola Klára gazdinou na levočskej fare. Na cintoríne v Spišskej Novej Vsi tiež nebolo medzi smútiacimi voľného miesta. Stovky Novovešťanov prišli vzdať hold pamiatke svojho rodáka. Rozlúčkovú reč nad hrobom Štefana Kluberta predniesol spišskonovoveský farár, levočský rodák páter Vojtech Veľký. Keby Pán života a smrti vymeral levočskému dekanovi Š. Klubertovi väčší diel daru života, zaručene by sa prepracoval medzi popredné osobnosti slovenského kultúrneho diania a kresťanského školstva. K spolubratom v kňazskej a diakonskej, lež i miništrantskej či laicko-apoštolskej službe pristupoval na obraz i v duchu Ježiša Krista, majstra, ktorý tiež s úctou hľadel na svojich apoštolských učeníkov. Štefan Klubert sa nedožil novembrových prelomových udalostí roku 1989, nebolo mu súdené prežívať s oprávneným zadosťučinením odkliatie dlhoročného prenasledovania náboženstva, Cirkvi a veriacich. Taktiež sa nedočkal historickej návštevy pápeža Jána Pavla II. vo svätyni nad Levočou. Sila charizmy levočského dekana, mimoriadne hodnotný kultúrny testament jeho literárneho, publicistického i teologického diela je stále aktuálnym posolstvom dnešným kňazom i kresťanom. Po Štefanovi Klubertovi je pomenované jedno z levočských námestí a tunajšia Stredná zdravotnícka škola. Levočská púť v roku 2009 bola venovaná dvom vzácnym jubileám: 25. výročie povýšenia pútnického kostola Mariánskej hore na baziliku minor, ktoré sa udialo 26. januára 1984 dekrétom pápeža Jána Pavla II. A spomienke na 90. nedožité narodeniny Štefana Kluberta. Desaťťisíce pútnikov si osobnosť niekdajšieho dekana a farára sprítomnilo prostredníctvom dokumentárneho videofilmu. Pedagogická fakulta KU v Ružomberku, farský a mestský úrad v Levoči usporiadali 17. novembra 2009 medzinárodnú vedeckú konferenciu o živote, pastorácií a mnohostrannom diele Štefana Kluberta. Sympózium sa začalo stretnutím pri hrobe Štefana Kluberta v Spišskej Novej Vsi. Nasledovala pontifikálna sv. omša ktorú v Chráme sv. Jakuba v Levoči slávil spišský diecézny biskup Mons. František Tondra. Po bohoslužbe sa takmer 200 účastníkov podujatia zišlo v levočskom mestskom divadle na sympóziu. O Štefanovi Klubertovi predniesli štúdie doc. Ivan Chalupecký, prof. Amantius Akimjak a MUDr. Ján Stolina. Súčasťou konferencie bola promócia životopisnej knihy prof. Františka Dlugoša: Štefan Klubert, kňaz, vzdelanec a zveľaďovateľ kultúrneho bohatstva. Už pred sympóziom poslanci Mestského zastupiteľstva v Levoči jednohlasne odsúhlasili udelenie čestného občianstva Štefanovi Klubertovi in memoriam. Slávnostný obrad udeľovania a preberania tejto pocty sa odohral počas medzinárodnej konferencie. Čestné občianstvo prevzala za zosnulého dekana a farára jeho neter Dr. Beáta Smerekovská, žujúca v Nemecku. Mimoriadny záujem čitateľov a verejnosti obyvateľov Spišskej Novej Vsi vyvolala autorská beseda Mons. Prof. Františka Dlugoša v Spišskej knižnici 18. novembra 2009. Autor biografie o Š. Klubertovi veľmi pútavo priblížil svoje kňažské roky u svojho duchovného otca.

Na sviatok Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2010 o 8.00 hodine odvysielalo Rádio Lumen hodinové umelecko-dokumentárne pásmo autora Jozefa Lapšanského Rozsievač viery, odvahy a pokoja o Štefanovi Klubertovi.

V januárovom vydaní Levočského informačného mesačníka bol uverejnení text, v ktorom sa súčasné zastupiteľstvo a vedenie mesta za svojich predchodcov ospravedlňuje Štefanovi Klubertovi a jeho príbuzným za všetky príkoria totalitného politického režimu.

"Mesto Levoča vyjadruje úprimné ospravedlnenie príbuzným zosnulého Štefana Kluberta za príkoria, ktoré jemu a jeho rodine spôsobilo vedenie mesta v spolupráci so straníckymi a ostatnými represívnymi zložkami v období komunistického režimu počas jeho pôsobenia v našom meste."

Prevzaté z knihy História Mariánskej hory v Levoči (1247-2010), autor: Mons. prof. ThDr. ICDr. PhDr. PaedDr. František Dlugoš, PhD., Vydavateľstvo MTM - Levoča, 2010.

Digitalizácia: Nikola Štepitová, 2011